Zlaté Dno - kniha Igora Novosada

Zlaté dno

“Keď chcete rozosmiať Boha, povedzte mu o svojich plánoch.”

Woody Allen

Zlaté Dno - kniha Igora Novosada

Viac o knihe

Rovnako šikovne so slovíčkami ako s nožnicami? Známy kaderník a dlhoročná tvár populárnej televíznej relácie Zmenáreň sa teraz predstavuje aj ako autor. Ponúka čitateľovi svoj debut, beletrizované spomienky na najvýznamnejšie momenty svojej kariéry od jej začiatku až do najsúčasnejších dní. Ľahké pero, potrebná štipka humoru a primeraná dávka spisovateľskej fabulácie sú prísľubom príjemného čítania a predpokladu ambície vstupu na skutočnú románovú scénu.

„Dlho som si myslel, že kadernícka profesia je len o tom, čo majú ľudia na hlavách. Dnes zisťujem, že o nič menej je aj o tom, čo majú v nich. Lekár a pacient, advokát a klient, našli by sme mnohé ďalšie povolania, ktoré sa tomu môjmu v čomsi veľmi podobajú. V dôvernosti vzťahu. Nielen strihám, češem, fúkam. Počúvam aj príbehy tých, ktorí usadnú do môjho kresla. Muselo logicky prísť k tomu, že jedného dňa budem chcieť tie príbehy aj rozprávať? Je to tu. Bolo by fér, aby som začal tým svojim. No celkom tak sa to nedá. Nie som na svete sám. Som súčasťou všetkého, čo sa okolo mňa deje. Nemôžu to byť pamäte. Nazvime to mini „románikom“, inšpirovaným skutočnými udalosťami. Tých, ktoré som prežil ja osobne, aj tých, ktoré prežili iní. Tých, ktoré v mojom vnútri zanechali nezmazateľné stopy. Fantázii som pritom takisto žiadne medze nekládol. Ak by sa vám teda zdalo, že osoby a deje v tejto knižke sa príliš podobajú tým skutočným, vedzte, že ide o podobnosť naozaj len čisto náhodnú.“

Igor Novosad

Obsah knihy

^

Naslepo

^

Umenie strihu

^

Z toho sa nestrieľa

^

Starý dlh

^

Ein Digital Park

^

Zmena je život

^

U princa Alberta

^

Z neba

^

Otec a syn

^

Mýliť sa je ľahké

^

Láska je príbeh

^

23:23

^

V exile

^

Je demokracia

^

Pár slov na záver

1. kapitola: Naslepo

Oceľové ostrie ušľachtilo preťalo vzduch. Miloval som ten jeho ľudskému uchu sotva počuteľný zvuk. Láďo inštinktívne privrel viečka. Pobavilo ma to. Veď sa nemal čoho báť. Táto akcia síce zaváňala pekným cirkusom, on ale v manéži nestál. Neopieral sa chrbtom o tvrdú dosku plnú hlbokých vrypov. Nestál zoči-voči kočovnému umelcovi s páskou na očiach. Nečakal na to, kým sa mu tesne vedľa hlavy, aj ďalších častí tela, začnú s rachotom za mohutného jasotu a potlesku divákov postupne zabodávať jeden za druhým ostré hroty jeho pracovných inštrumentov.

„Mágom“ som bol tentokrát ja a ešte k tomu som stál za ním. Aj nože som mal iba dva. Čepele mojich kaderníckych nožníc. Láďova kolegyňa Baška z rádia, do ktorého ma pozvali ako ranného hosťa, dostala, aspoň si to tak sama myslela, úžasný nápad. Čo keby to známy a populárny kúzelník účesov, čiže ja, skúsil podobne. S prúžkom nepriehľadnej textílie okolo hlavy. Láďo jej to odmietnuť nedokázal, iba sa o to nesmelo pokúsil.

„Prečo nie ty?“ spýtal sa jej. „Máš krásne dlhé vlasy, ešte k tomu aj blond. Čo už len narobí s tými mojimi krátkymi škutami? Si určite oveľa atraktívnejší objekt než ja,“ presviedčal ju bez nádeje na úspech. Keď si Baška niečo zmyslela, muselo byť skrátka vždy a výlučne po jej. Na druhej strane, odmietnuť čokoľvek na tomto svete jej anjelskej tvári a čarovnému úsmevu by ťažko niekto dokázal. Ani ja sám som sa nakoniec jej márnivosti tiež nijako nevzpieral.

„Neboj sa, bude to super šou,“ neskrývala svoju vieru v dobrý výsledok. Ale… keby predsa… človek nikdy nevie. Rozhodla sa predsa len neriskovať svoju kečku, ale radšej tú jeho.

„A riskuje vôbec niečo?“ povedal som si len tak sám pre seba. Veď ak chudáka Láďa nakoniec náhodou zdevastujem, nič sa nestane. Bude to celé len a len na mne, zábava bude možno o to väčšia, smiechu nepomerne ešte viac, akurát ako bude napokon vyzerať pred svetom ten „celebritný kaderník“, nik menší než Igor Novosad, … nechcelo sa mi to radšej domýšľať. Jej nápad by tým v každom prípade nebol o nič menej vynikajúci a originálny, super šou by to bola rozhodne. Mala pravdu. Ženy ju väčšinou majú.

„Jednoduchý, typicky pánsky strih, hore toho trochu viac, to sa dá,“ utvrdzoval som sa. „Po zhruba dvadsiatich piatich tisíckach hláv, čo mi už v živote prešli rukami, musí predsa niečo také fakt ísť aj naslepo.“ „Poďme do výťahu!“ zazvonil bez akéhokoľvek predchádzajúceho varovania Baškin dostatočne ženský, no stále zato ešte sviežo dievčenský hlások. „Nech aj ľudia, čo idú do roboty, vidia, čo robíme, chichi…“ pridala svojmu pôvodnému zámeru opäť čosi viac na adrenalínovej sile. V budove nesídlilo, samozrejme, len rádio, ale na vyšších poschodiach aj mnoho iných administratívnych priestorov tých najrôznejších firiem.

„Amen tma,“ zneistel som. Nie veľmi. Horší bol ďalší nový poznatok. „Ten chlapík, čo za nami chodí ako pes s tou kamerkou, ten to zrejme všetko nakrúca a potom to hodí na web,“ nazdával som sa potichu. Nech. Prinajhoršom to po autorizácii dám prestrihať.

„Ee, to nie je záznam, ideme online life na web v priamom prenose,“ odtušila moderátorka veselo, keď som sa u nej snažil nenápadne si potvrdiť správnosť vlastného predpokladu.

Cinknutie výťahových dverí zaniklo v jej podobne znejúcom smiechu. Zrazu sme boli v kabíne. Z ničoho nič sa kdesi vzala rozkladacia stolička a mohlo sa ísť na vec.

„Nie, nie, ostaňte pokojne tu, neprekážate, to my práve naopak chceme, aby sme mali divákov,“ snažila sa ešte Baška zastaviť pani, na ktorú sme práve natrafili. Valila sa v protismere von z liftu, správne vyplašená, po spoločnej ceste ani zamak netúžila. Výťah sme mali len pre seba. Vyhovovalo mi to. Menej nervozity. Možno. Málokto to o mne tuší, ale vždy som bol trémista. A veľký. Mnohí ma neustále presviedčali o opaku. „Ále choď! Ak aj, nikto to na tebe nevidí, pôsobíš úplne suverénne,“ zdôrazňovali po každom mojom televíznom vystúpení, o ktorom som si ja sám myslel, že som ho úplne do…, skrátka neurobil ho dobre. Snáď neklamali. Dúfal som.

Nebol to trik. Naozaj som nič nevidel. Zostal som odkázaný len na hmat, prípadne na nejasné komentáre okolostojacich. „Úúúúú, jééééé, haha…“ ozývalo sa neustále. Nuž ale čo z toho usudzovať? Strihol som dobre alebo zle?

Bárbí sa ujala úlohy liftboya. „Poďme dolu na recepciu, tam by mohol niekto byť,“ zavelila mrzutá, že k nám na žiadnom poschodí nikto nepristupuje. Ani na prízemí sa to však nezmenilo a okrem nej sa na to nikto nesťažoval. Nič prehnané, nič namyslené, ale z mojich prstov predsa len prehovorila prax a bolo očividné, že niečo s tými nožnicami v ruke dokážem. Hm, niečo? Tiež nie správne povedané. Oveľa viac než iní. Sebadôvera teda zostávala po celý čas nenaštrbená, naozaj to bola pre mňa len taká hra. Až na tú trošku vždy prítomnej obavy z ďalšieho verejného vystúpenia. To áno, musel som si to priznať. Tak hrozne, ako môj úplne prvý účes v živote, to ale určite dopadnúť nemohlo.

„Čo si to urobil?!“ zreval na mňa vtedy otec a vypálil mi riadnu facku. Druhú v živote, ak si správne pamätám a celkom s istotou môžem pokojne tvrdiť, že viac ich už ani nikdy nebolo. Otcovou žlčou pohol pohľad na hlavu brata Andreja. Nevedel by som to už spätne úplne presne opísať, čo a ako som to s ním vlastne dorobil, zjednodušene vyjadrené, dal som to skrátka „na totál“. Bolo to cez prázdniny. Presne tie po ukončení základnej školy a pred nástupom do prvého ročníka na učilište.

„Veď idem za kaderníka, nie? Môžem pokojne ostrihať brata, či?“ Obrana tohto druhu nežala žiadny úspech a ani len máličko otcov hnev nestlmila. Treba dodať, že Andrej bol vtedy odo mňa o osem rokov mladší. Koľkože som to mal? Nejakých pätnásť? Je ľahké si vyrátať jedno mínus druhé. To celé sa rovná tomu, že bol v porovnaní so mnou ešte úplné decko a jeho možnosti brániť sa experimentu staršieho súrodenca tým boli prudko obmedzené. Čistá a pohodlná obeť.

O cennú skúsenosť bohatší. Nebolo to také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdalo. A čo v živote vlastne také je? Máločo. Pred očami mám starú dobrú Luxorku v centre Bratislavy. Dlhá lavica pre čakajúcich, na malých stolíkoch pred ňou noviny a časopisy. Chlapi tam sedeli v rade ako na bidielku.

„Ďalší,“ zaznievalo v pravidelných intervaloch. Prvý pán na holenie prekráčal k uvoľnenému kreslu, zvyšní vrabčiaci poposadli o kus ďalej. A tak stále dokola. Strihali tam takmer výlučne muži. Tak ako aj v starých filmoch. Cvak, cvak, cvak a hotovo. Expres. Aj s bratovou hlavou to pôjde nejako takto, myslel som si. Nešlo. Nikoho z pánov holičov vtedy nikto nepodozrieval z toho, že by mohli byť teplí. Ani na um také niečo nikomu nezišlo. Dnes to už je úplne inak. Zvláštne. Však?

„Za kaderníka? Veď to je robota tak pre teploša, preboha,“ zúril otec celkom podobne, ako pri konfrontácii s mojím výtvorom na bratovej ušatej šiške, keď sa dozvedel, akú školu mi mama vybrala. Bez jeho vedomia. Bez najmenšej spoločnej rodičovskej porady. Húdla si stále len to svoje „remeslo má zlaté dno“. Tri mesiace sa s ňou potom kvôli tomu takmer nerozprával.

„Nebudem to robiť, nebudem kaderník!“ kričal som na ňu. Bol som smutný z otcovej nevôle, hnevu a možno v skutočnosti len z rozčarovania, ktoré hnevom maskoval. Začalo ho to nefalšovane trápiť. Otec si želal, aby som pokračoval v jeho profesii a túžil som po tom aj ja. Mal som sa stať zvukovým majstrom. Tak ako Vladimír Novosad. Žijúca legenda najväčších a najluxusnejších hudobných produkcií v meste aj krajine. Nestalo sa tak. Kvôli ušiam. Môj sluch sa s tým otcovým vôbec nedal porovnávať a pre túto prácu to predstavovalo značný hendikep. Aj keď… „Práve v tejto chvíli šermujem nožnicami v číchsi vlasoch a nič nevidím. Nemohol by som rovnako dobre niečo ozvučovať a nič pri tom nepočuť?“ pousmial som sa nad kacírskou myšlienkou počas braillovho strihu Láďovho porastu.

„No ako? Podľa mňa top, nie?“ Sňal som handričku z očí a dal tou otázkou najavo, že končím. Zase som raz použil to svoje obľúbené slovíčko na tri písmenká. Robil som to často a rád. Každý, kto čo len raz sedel v mojom kresle, to o mne určite vedel. Láďo zareagoval najrýchlejšie. Obligátne zrkadlo, častú to súčasť výťahových kabín, mal po celý čas za chrbtom a nemal možnosť vidieť, čo sa s ním deje. Spravodlivo nahromadená netrpezlivosť ho vystrelila zo stoličky. Krútil hlavou z boka na bok, prehrabával si rukou vlasy, ako keby chcel detailne skontrolovať každý jeden. Po chvíľke sa upokojil. Skonštatoval, že bez obáv môže vyjsť po práci opäť na ulicu bez toho, aby sa za ním so smiechom otočil každý druhý okoloidúci. K pochvale účesu sa pripojili aj ostatní, i keď som mal nevdojak pocit, že Baške by viac ulahodila estráda so žartovnejším koncom. Spod jej rozhlasového „číz“ úsmevu na mňa predsa len zažmurkal drobný tienik prežívania momentu sklamaného očakávania.

Výťah sa zastavil. Vystúpili sme. Opustil som to množstvo anonymných zrakov, ktoré ma sledovali za počítačovými monitormi. „Aj náš život je stále taký nejaký výťah,“ pomyslel som si. Vždy znova na nejaký čakáme. Stláčame a stláčame tlačidlo na privolanie a on si trebárs za toho čerta neprichádza a neprichádza. Iné sa neplánovane zastavujú tam, kde človek vôbec nechcel alebo sa dokonca drzo pohnú opačným, než zadaným smerom.

Ustavične a dokola som do nejakého nastupoval. Každý ma niekam viezol a nie vždy len nahor. Sem-tam aj do suterénu.

Kapitol

Igor Novosad

Mojou prvou knižkou pre mňa nič nekončí, naopak všetko sa len začína. Poznáte aj vy nevšedný životný príbeh, ktorý stojí za to, aby ho spoznali aj iní? Pošlite nám námet. Alebo ste dokonca ten príbeh vymysleli vy sami a už ho aj spísali do románovej podoby? Rád si ho prečítam a ak osloví mňa aj mojich odborných spolupracovníkov, ešte radšej mu pomôžem k tomu, aby sa tiež stal skutočnou knihou. Na vaše rukopisy v elektronickej podobe čaká mailová schránka inea.rukopisy@gmail.com​.

Máte záujem zakúpiť si knižku s podpisom a osobným venovaním?

Rád Vás privítam v mojom salóne na Einsteinovej 21, (Digital Park) vždy v pondelok, stredu a piatok v čase 10.00-17.00.

Igor Novosad

KaderníctvoObjednať knihu